Martina Šuhajdová

Ešte nikdy som nemala väčšiu potrebu upozorniť na nedostatky v našej spoločnosti ako mám teraz. Aj vďaka jej nepriaznivému stavu sa neviem do nej zaradiť a kráčať s ňou vpred. Jej požiadavky ostávajú nejasné a vyzerá to tak, že sa riadi heslom: „Neviem, čo chcem, ale zbláznim sa, keď to nedostanem.“

A kam sa zaraďujete vy? Pretože ja sa jedno ráno budím s myšlienkou vziať protestný plagát do ruky a bojovať za lepšie podmienky na život. Zatiaľ to príliš nepociťujem na vlastnej koži a ani nespávam pod holým nebom, ale ak mám skončiť ako väčšina poctivých ľudí v našom štáte, tak je lepšie ak už teraz aspoň pasívne protestujem. Iné ráno už v mojej hlave neúraduje myšlienka protestovania, ale len klasického konzumu. Tak je tomu po väčšine dní. Iba si sadnem pred televízor, vyložím nohy na stôl a z pohovky sa ticho rozčuľujem pri pozeraní večerného spravodajstva. To mi stačilo aspoň do teraz …

Je to síce tragické, ale skúsme sa vžiť do kože tých, ktorý si každý deň musia odtrhnúť od úst, aby mali z čoho zaplatiť nájom. Ako sa cítia práve v tejto chvíli? A ako sa cítite vy, keď si predstavujete seba v ich koži? Taký život sa vám moc nepozdáva, však? Verte mi, že ani mne nie. Faktom v súčasnosti je, že už aj typická štvorčlenná rodina s dvomi zamestnanými rodičmi má problém vyžiť s málo zarobenými peniazmi. A nebodaj ešte jeden z nich príde o prácu, tak potom je rodina hodná zatratenia. Nájsť si nové zamestnanie v strednom veku nie je najjednoduchšie. Krutou pravdou ostáva, že známosti sú na nezaplatenie. Ak máte známosti – máte prácu.

Súčasným trendom je už známe uťahovanie opaskov. Akurát, že uťahujú sa opasky najmä tam, kde to už viac nejde a zároveň sa priamoúmerne povoľujú opasky poslancom, ministrom alebo horným pár tisícom zbohatlíkov. Premiér odkazuje nespokojným protestantom, že im nemá z čoho zvyšovať platy, ale keby sa jedná o zvyšovanie platov poslancov, tak ich má z čoho zaplatiť. No na minimálne zvýšenie platov  obyčajných ľudí vraj nemá. To kde žijeme? Aby niekto „vodu kázal a víno pil.“ Nie všetko sa v našej spoločnosti deje s kostolným poriadkom. Vláda sa stále viac a viac nabaľuje a žmýka náš štát. Tá vláda, ktorá tvrdí, že peniaze nie sú momentálne na nič a pritom neustále zvyšuje štátny dlh. Vláda, ktorá sľubovala pri voľbách, že bohatým bude brať a chudobným dávať. A my sme jej to žiaľ uverili. Existuje to na príliš priehľadnej báze. Myslia si, že keď si oni zakryjú oči a neuvidia nás, tak ani my neuvidíme ich. Typický druh detskej schovávačky. To si naozaj myslia, že ľudia sú takí hlúpi?

Ide o jednoduchý princíp našej spoločnosti. Sú ľudia, ktorí neustále bohatnú a medzi nimi je aj pár poctivcov, ktorí nadobudli svoj majetok čestným spôsobom, no nie je ich veľa. A potom sú tu ľudia, ktorých je väčšina a tí zas žijú tradičným spôsobom: „Z ruky do huby“. A tak to ide mesiace, roky a bohatí stále bohatnú a chudobní si uťahujú opasky. Medzi bohatstvom a chudobou v našej spoločnosti vznikla obrovská priepasť na mieste, kde kedysi existovala stredná vrstva. Niektorí z tohto stavu obviňujú vstup našej krajiny do Európskej Únie. Môže a nemusí to byť jeden z dôvodov. A to už len po skonštatovaní faktu, že naše platy nestihli dorásť do výšky tých európskych a ceny v slovenských obchodoch rastú rovnako rýchlo ako v krajinách Eurozóny. A potom nečudo, že už skoro každý je nespokojný. Každý sa chce mať lepšie, tak ľudia vychádzajú postupne do ulíc a vyjadrujú svoje názory a nespokojnosť. Niet divu, to sa dalo očakávať.

V závere však musím upozorniť na jeden problém a to je účasť na protestoch. Ľudia na internetových portáloch vyjadrujú svoju nespokojnosť, no keď príde na lámanie chleba, tak sa ich na námestiach pozbiera sotva hŕstka s výnimkou hlavného mesta. No i tak je to oproti našim českým susedom príliš málo. Na istom proteste v ich hlavnom meste Praha sa zišlo asi dvadsaťtisíc ľudí. Tomu sa hovorí účasť!

Ak ľudia chcú zmenu, nech sa zúčastňujú aktívne na protestoch. Ešte nikdy nikto neurobil veľké veci z pohodlia svojej obývačky. Takže nepodporujme pasívne protesty a ak sa nám nepáči stav našej spoločnosti, vyjadrime to nahlas a pokúsme sa o obrat k lepšiemu.